reklama

Banglaskrývačky

22. 1. 2008 Sedím v lietadle smerujúcom do Dhaky...letušky nás po raňajkách nechali spať...zobúdzam sa na hlasné pospevovanie dvoch alkoholom podgurážených bangladéšskych pasažierov...rozprávajú sa rusky...a ja rozmýšľam, prečo tak ľahko rozoznávam „bengálske“ výrazy :-) ...v jednom momente nastáva chaos...opilci nejakým spôsobom urazili vlastenecké a náboženské cítenie svojich krajanov...schyľuje sa k bitke...na pomoc pribiehajú letušky, dokonca i zastupujúci kapitán...situáciu dostávajú pod kontrolu...lietadlo pomaly klesá...rovnako ako adrenalín v krvi...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

...niečo po desiatej sme sa zošmykli na pristávaciu dráhu...výtržníkov berie polícia, my ostatní sa staviame do rady a snažíme sa vydupať vstupné víza...dostávam len pätnásť dní...prosím, presviedčam, oháňam sa informáciami, ktoré mi poskytli úradníci na ambasáde v Bruseli...nepomáha...nezjednávajú...15 dní mi poriadne komplikuje život...znamená to, že o necelé dva týždne budem musieť poutekať späť do Dhaky a vybaviť si predĺženie víz na cudzineckom úrade...berúc do úvahy, že mi potrvá celý deň dostať sa do Rayendy a celý deň späť, tak sa pýtam sama seba, či má moja humanitárna misia vôbec význam......som rozladená... kráčam k pásu vyzdvihnúť si batožinu...točí sa dokola...kufre a dôkladne previazané balíky na ňom pribúdajú a vzápätí miznú...môj vak však nevidno...v duchu sa modlím, aby ho konečne vypľulo, lebo už nechcem mať nič dočinenia s bangladéšskou administratívou...po polhodine tam ešte stále stojím a dúfam...kráčam k stratám a nálezom...obzerám si ich úlovky...môj vak tam nie je...no zrazu ho mojím smerom posúva batožinový pás...“Fúúúúúú, ale mi odľahlo“...nasádzam si ho na chrbát a rezko kráčam k východu...spoza mreží pred mnou sa vlní hlučný zástup ľudí ...okolo mňa sa zbiehajú taxikári...každého odmietam...“Čakám na priateľov, ďakujem“...ale kde sú??...nervózne behám zo strany na stranu ako lev v klietke...letiskovej „klietke“, ktorú strážia vojaci...zrazu počujem svoje meno...Ken a Sarah sa ženú mojím smerom...“Som takáááááá rada, že Vás vidím.“((a presne sem ((dhaka.JPG, lod.JPG)) sa da obrazok))...v taxíku z letiska si dohadujeme „bojový plán“...internetové pripojenie, nákup zásob, zmena peňazí...bangladéšska taka nemá príliš vysokú hodnotu, a tak z banky odchádzame s hmatateľnou zásobou bankoviek...o štvrtej nastupujeme do rikší, ktoré nás majú odviezť do prístavu...ulice sú zapchaté...ani pomerne úzkej sedačke pripevnenej k bicyklu sa nedarí predrať dopredu...stojíme, pohýname sa, stojíme...v dave strácam svojich kolegov i ich zorientovanejších vodičov...ten môj netuší, kde sa prístav nachádza...pýta sa okoloidúcich, ktorí ho po častiach navigujú...sem-tam sa obráti ku mne a posunkami sa ma pýta, či ideme správne...“Ako to mám, prepána, vedieť, keď som v tomto meste ani nie 5 hodín??“ Prechádzame divnými štvrťami...bieda a špina tu kričí zo všetkých strán...žobráci upozorňujú na svoje deformácie tela a vyplakávajú si almužnu...modlím sa, aby bol prístav za rohom...no zakaždým prichádza sklamanie...nevidno ani rieku...po hodine lopotenia prichádzame k veľkému mostu...zdá sa, že som blízko svojho cieľa...dopravná zápcha znemožňuje rýchly presun, ale už som pokojnejšia...v zástupe vozítok sa pomaly posúvame k prístavu...v diaľke sa snažím rozpoznať obrysy veľkého historického parníka, ktorý ma má odviezť na juh...hodnú chvíľu ho nie je vidno, no nakoniec sa nejaké lode predsa len začínajú belieť na obzore...vystupujem z rikše, okolo stráže do prístavu prebehujem bez platenia mýtneho...obzerám sa po Kenovi a Sare...nikde ich nevidím...začínam sa ľudí vypytovať...ukazujem im papier , na ktorom sú prekreslené užitočné bengálske frázy...ľudia krútia hlavami...“The Rocket“ kotví na druhej strane...musíš nasadnúť na rikšu a odvezie ťa.“...oblieva ma studený pot...už mi veľa času neostáva...naskakujem do prvej rikše...vodičovi ukazujem bengálsky názov, ktorí zároveň aj vyslovujem...nevie čítať...papier posúva svojmu krajanovi...ten ho prečíta a spoločne sa dohadujú, kde je to miesto, ktoré hľadám...posúvame sa...zápcha nepopúšťa....stojíme, pohýňame sa a opäť stojíme...nemám hodinky, ale cítim, že je zle...vodič zastavuje a pýta sa na cestu...zo sedadla kričím „The Rocket, the Rocket“...stále rovno, stále rovno...vodič zastavuje...tá istá scéna...čas ma už neúprosne tlačí, ale títo ľudia tento koncept nepoznajú...zbytočne mu naznačujem, aby pridal...pochopí až môj frustrovaný výraz tváre...pohýňa sa, pedáluje a po chvíľke zastaví...“Tu.“...neverím mu...pýtam sa policajtov, ktorí majú dozor...Kývu hlavou...je to tu...huráááááááá...dokázala som to...túžobne vyhliadam svojich kolegov...nikde ich niet...bežím k parníku, no ani tam ich nenachádzam...kapitán ma vpúšťa na palubu i bez lístka...ako pasažierovi prvej triedy sa mi dostáva kráľovského zaobchádzania...nervózne postávam pri zábradlí a vyzerám svojich spolucestovateľov...aj s lístkom :-) ...siréna na parníku oznamuje odchod...“Čo spraviť?? Mám ich ísť hľadať, čakať, ostať, odísť??“ Na dilemy nie je čas...kotvy sa zdvíhajú...kapitán s celou posádkou prichádzajú na prezvedy...“Neviem, kde sú“...bezmocne mikám plecami...“Bohužiaľ na nich nemám telefónne číslo, ale viem, že sú neďaleko...určite prídu.“ V hĺbke srdca dúfam, že budú natoľko sebeckí, že nenechajú prepadnúť svoje lístky...dva sú predsa len viac ako jeden...Siréna parníka sa opäť hlási...zrazu ma osvietilo...zavolám Marcovi...ten má Kenove číslo, lebo mu dnes popoludní posielal SMS-ku...poprosím ho, aby mu hneď zavolal, že ich čakám pri parníku...stres zo mňa opadáva...kapitán vytáča Marcove číslo a podáva mi telefón...“Halóóó, Marc....“ ...v krátkosti mu vysvetľujem situáciu...na dlhé reči nie je čas...telefón vraciam kapitánovi...“O chvíľku, prídu, môžete ešte počkať?“ ...posádka mi stepuje za chrbtom...keď sa v tme zjavujú dve udychčané postavy...prisšliiiiiiiiii...hádžem sa im okolo krku...zatvárame sa do kajuty a ja počúvam ich polovicu príbehu...keď som sa dobrú hodinu neukázala, kontaktovali Marca a oznámili mu moje zmiznutie...následne tak učinili aj na polícii...už ma videli predanú nejakému nenásytnému pasákovi...Európaniek so svetlou pleťou tu možno porátať na prstoch jednej ruky...v hoteli si objednali nocľah...z Dhaky by sa bezo mňa nepohli......na palube parníka chrúmeme pistácie v čokoláde...utišujeme poskakujúce nervy...plavíme sa do minulosti, i keď sa nám na kolenách pohupujú laptopy pripojené na internet prostredníctvom mobilného telefónu ...Vitajte v Bangladéši 21. storočia.

Lenka Blanárová

Lenka Blanárová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som šťastný človek...i keď mnohí by ma nazvali šťastným bláznom...robím, čo ma baví, i keď to robím zadarmo...zaplatené dostavám v skúsenostiach, úsmevoch a pohľadoch, ktoré sa otvárajú mojej zrkadlovke...sú však tak vzácne, že môžem skonštatovať nadpriemerné platové ohodnotenie :-) ...tak drahé, že ich nemôžem predať...a tak sa o ne s Vami podelím :-) Zoznam autorových rubrík:  NórskoBangladéšPeruStážistický denníkFrancúzsko

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu